Zdravá adaptácia znamená sústredenie síl na to, čo je reálne možné mať pod kontrolou, aj keď sa niekedy zdá, že sa z kontroly všetko vymyká. Aj v tej najbeznádejnejšej situácii si však človek môže zachovať prinajmenšom kontrolu nad tým, ako sa k danej realite postaví, ako sa zachová.

Za každých okolností máme možnosť prevziať zodpovednosť za svoje zdravie. Každý pacient má nárok na informácie o svojom ochorení, liečbe a prognóze. Niekedy je informácií naraz príliš veľa a je užitočné ich zapisovať. Návšteva lekára totiž prináša podvedomú úzkosť, ktorá nám bráni v tom, aby sme sa sústredili a pamätali si všetko, čo si vypočujeme. Niekedy pomôže vopred si pripraviť 2 – 3 najdôležitejšie otázky, ktoré by sme chceli lekárke/lekárovi položiť. Mať pri sebe blízkeho človeka (napr. partnera alebo blízkeho priateľa), ktorý nám počas návštevy lekára pomôže s poznámkami a vysvetleniami, môže byť tiež veľmi nápomocné.

Úprimnosť k sebe samému a blízkym umožňuje vyjadrenie negatívnych pocitov, ktorých prijatie ako niečoho, čo je za daných okolností normálne, môže uľahčiť ich váhu a negatívny dopad. Až keď uznáme pocity smútku, strachu alebo hnevu, môžeme aktívne premýšľať o tom, ako s týmito pocitmi naložíme a aký k nim zaujmeme postoj. Tieto emócie sú väčšinou prechodné a ak im nedovolíme, aby ovládali naše správanie, môžeme si zachovať sebaúctu a rešpekt pre tých okolo nás.

Otvorená komunikácia s blízkymi je nevyhnutná z praktických aj citových dôvodov. Niekedy stačí, keď pacient/pacientka požiada o konkrétnu pomoc – blízkym sa tak uľaví, pretože aspoň vedia, ako môžu byť nápomocní.

Podpora môže mať podobu čohokoľvek – pomoc s domácimi prácami, varením alebo s deťmi. Posilňujúci môže byť aj “obyčajný” rozhovor, počas ktorého sa nemusíme zhovárať o chorobe, ale o celkom iných, bežných radostiach či starostiach, ktoré život neprestáva prinášať. Okolie by malo akceptovať želanie pacienta, do akej miery chce komunikovať o ochorení. Ak si nepraje rozprávať, možno ho podporiť aj mlčanlivou prítomnosťou alebo zmeniť tému konverzácie. Ak má pacient naopak potrebu úprimne pomenovať svoje vnútorné pocity, stačí ho vypočuť a nenútiť ho do sileného optimizmu. Vyjadrenie opory a pochopenia môže byť neoceniteľným balzamom na dušu vo chvíľach citového utrpenia: „Chápem, že to vôbec nemáš ľahké. Myslím na teba a som tu pre teba, keď ma budeš potrebovať.“ Nie je hanbou pomenovať neistotu: „Neviem, ako by som ti mohla/mohol pomôcť“.

Zostať verný vlastným duchovným hodnotám, nech sa deje čokoľvek, nám umožňuje nájsť ten správny smer v každej situácii. Náš hodnotový systém funguje ako ručička kompasu, ktorý nás vždy usmerní a pripomenie, čo je pre nás dôležité. Rebríček duchovných hodnôt je výsostne individuálny, no pre mnohých ľudí sú to práve vzťahy s blízkymi, ktoré sú zdrojom zmysluplnosti a nádeje, nech je situácia akokoľvek ťažká a bolestná. Ľudská schopnosť prijať realitu vážneho ochorenia bez toho, aby človek stratil nádej a lásku k životu, je neprekonateľná.