„Máte rakovinu.” To sú slová, ktoré by nikto z nás neprivítal s nadšením. Diagnóza rakoviny je zvyčajne nečakanou a šokujúcou správou. Hoci sa onkologické ochorenie vyskytuje častejšie u starších ľudí, nevyhýba sa ani deťom, či ľuďom v najproduktívnejšom období života. Emocionálny dopad diagnózy sa teda môže rôzniť aj v závislosti od veku pacienta. Napr. pre 20-ročného človeka, ktorý je sústredený na štúdium alebo novú prácu, prináša nádorové ochorenie a jeho liečba celkom iné životné zmeny ako pre toho, kto je svojím vekom v poslednej etape života. Citová reakcia na vážnu diagnózu je teda výsostne individuálna a býva podmienená aj tým, ako daný človek zvyčajne reaguje na iné stresy v živote a akú má okolo seba oporu vo svojej rodine a blízkych.

Samozrejme, onkologická diagnóza sa nedá veľmi porovnávať s inými, bežne stresujúcimi situáciami v živote. Navyše, na rozdiel od iných ochorení, rakovina často prináša neistotu a strach, ktorý sa niekedy natrvalo usadí v podvedomí pacienta. Strach sa môže meniť z počiatočnej obavy o život na neskoršiu úzkosť z návratu ochorenia, aj keď bolo pacientovi povedané, že je vyliečený.

Vo väčšine prípadov sa ľudia, napriek počiatočným ťažkostiam, dokážu primerane vyrovnať s diagnózou a následkami ochorenia a liečby. Pocity úzkosti a smútku sú bežné a mnohí pacienti ich prežívajú opakovane v rôznych podobách: pred liečbou, počas liečby a po jej ukončení. Tieto emócie sa časom vytratia alebo aspoň oslabnú, ale niekedy sa naopak zintenzívnia a trvajú príliš dlho (napr. viac ako niekoľko týždňov). V takýchto prípadoch je pomoc psychológa alebo psychiatra úplne oprávnená a neraz nevyhnutná na to, aby sa človek cítil lepšie. Neliečená depresia alebo intenzívna úzkosť môžu mať negatívny dopad nielen na psychiku pacienta, ale aj na jeho fyzický stav a toleranciu liečby (napr. keď depresia prispieva k zhoršenému príjmu potravy a strate energie, dávka chemoterapie sa prípadne bude musieť znížiť, čím sa môže oslabiť aj celkový efekt liečby). Je múdre a správne vyhľadať pomoc, keď človek duševne trpí.

Z psychologického hľadiska môžeme rozlíšiť 4 štádiá adaptácie na vážne ochorenie (Nichols, 1985), medzi ktoré rakovina bezpochyby patrí. Niektoré z týchto štádií sa môžu objaviť simultánne alebo v inom poradí, ako tu popisujeme. Samozrejme, existujú nekonečné variácie týchto reakcií a v žiadnom prípade nechceme povedať, že by sa každý pacient musel presne vtesnať do ich popisu. Je užitočné porozumieť aspoň v základných rysoch tomu, čo sa s pacientom vnútorne deje, úprimne pomenovať problémy a hľadať východiská, ako mu pomôcť.