ONKOLOGICKÝ SLOVNÍK

Ochorenie

Rakovina

– označenie pre súbor chorôb, pri ktorých sa regulácia množenia buniek vymkne spod kontroly, či už vonkajšími vplyvmi alebo genetickými faktormi.

Nádor

= tumor. Ide o zhluk „nenormálnych/poškodených“ buniek. Tieto bunky vznikli z vlastných buniek tela, v ktorých sa poškodili regulačné mechaninzmy, bunka nadobudla nový tvar alebo nové charakterstiky, ktoré náš imunitný systém nerozpozná a teda nezničí. Bunky sa tak delia nekontrolovane a vzniká nádorové ložisko pri solidnych tumoroch, respektíve nevyzreté a nefunkčné bunky krvného obehu “cestujúce po tele” v prípade hematoonkologických nádorov. Naše telo je tvorené bunkami. Samozrejme, nie sú to od narodenia až po našu smrť tie isté bunky. Bunky sa neustále obnovujú, líši sa len to, akou rýchlosťou sa to deje v jednotlivých orgánoch. Každá bunka tela má vopred „naprogramované“, ako sa má správať. Kedy má byť vo fáze kľudu, kedy sa má deliť, ale aj to, kedy má zomrieť. Tak je zabezpečené, že správne splní svoju funkciu. Obnova buniek prebieha delením. Všetky vyššie uvedené informácie sú v bunke zapísané v DNA. Tá obsahuje obrovské množstvo informácií, ale každá bunka si z nich vyberie len tie, ktoré sú pre ňu podstatné – a to na základe vnútorných a vonkajších signálov, ktoré dostáva. Pri procese delenia bunky sa musia všetky tieto informácie doslovne prepísať. Známa dvojzávitnica DNA sa rozpletie, stanú sa z nej dve samostatné vlákna a potom začne proces „opisovania“. Keďže ide o mechanické opisovanie je prirodzené, že pri takomto množstve vzniknú v prepise chyby. Tieto sú rôzne závažné. Niektoré si bunka ani nevšimne, iné môžu viesť k tomu, že bunka ani nie je schopná prežiť. A niektoré ovplyvnia jej „naprogramované„ správanie a začne sa správať „nenormálne“. Za priaznivých okolností by takto poškodené bunky mal rozpoznávať imunitný systém a ničiť ich, s cieľom zabezpečiť správne fungovanie nášho tela. Že sa tak nestane môže byť spôsobené tým, že náš imunitný systém je oslabený a nevykonáva správne svoju funkciu alebo aj tým, že ho nádor „oklame“ – nádor vie navonok predstierať, že je zdravá bunka a imunitný systém tak nie je schopný ho rozpoznať a zničiť. Čo sa ale stane, ak poškodená bunka nie je zničená imunitným systémom? Nenormálne správanie bunky zjednodušene spočíva v tom, že sa delí rýchlejšie alebo žije dlhšie, ako je pre bunku, z ktorej vznikla prirodzené. Práve takáto bunka je bunka rakovinová. Jej ďalším delením vznikajú ďalšie poškodené bunky a ich hromadením vznikne nádor. Nádor vznikol z našich vlastných buniek, tak prečo nás vlastne zabíja?Pre zjednodušenie by sa to dalo predstaviť asi takto: Nádorové = rakovinové bunky, akoby zabudli, že patria nášmu telu. Začnú žiť svoj „vlastný“ život a nádor sa stáva samostatným „organizmom“ žijúcim nezávisle v našom tele. Tak, ako aj my máme vrodenú túžbu žiť a množiť sa, má ju aj nádor. Jeho bunky sú v týchto činnostiach veľmi výkonné – množia sa teda často oveľa rýchlejšie, ako je prirodzené. Niekedy dokonca tak rýchlo, že cievy, ktoré sú potrebné pre vyživovanie buniek, teda prinášajú bunkám prostredníctvom krvi kyslík a výživu nestíhajú rásť rýchlosťou, ako rastie nádor a bunky vo vnútri nádoru, ktoré zostanú bez cievneho zásobenia začnú odumierať. Nádor sa správa ako parazit – rastie na úkor svojho hostiteľa a bohužiaľ nevie premýšľať toľko dopredu aby vedel, že keď spôsobí jeho smrť, bude to aj jeho koniec.

Malígny nádor

– zhubný. Zhubné nádory sú charakterizované tým, že majú schopnosť prerastať do svojho okolia a tiež šíriť sa do vzdialených orgánov = metastázovať. Ťažkosti teda okrem útlaku okolitých orgánov môžu spôsobiť prerastaním do nich - napr. nádor žalúdka môže pre vzájomnú blízkosť týchto dvoch orgánov v brušnej dutine prerastať do pankreasu (podžalúdkovej žľazy). Ďalším charakteristickým znakom je schopnosť metastázovať – vytvárať vzdialené ložiská pôvodného ochorenia (metastázy), a to prostredníctvom buniek, ktoré sa šíria z pôvodného ložiska krvou alebo lymfou.

Benígny nádor

– nezhubný. Ide väčšinou o dobre lokalizované nádory, ktoré sa nešíria do okolia (nemetastázujú). Aj nezhubný nádor môže byť potenciálne rizikový a obmedzovať kvalitu alebo dĺžku života pacienta, napríklad svojou lokalizáciou (typicky mozgové nádory, kde aj menšie nádory môžu utláčať životne dôležité centrá). Ak je však benigny nádor odstrániteľný chirurgicky, dá sa pacient jeho odoperovaním považovať za vyliečeného, bez potreby následnej liečby.

Metastáza

- Bunky nášho tela držia pevne pokope – bunky pečene zostávajú s bunkami pečene, bunky pľúc s bunkami pľúc ... Nádorové bunky však túto vlastnosť nemajú, rsp. majú v menšej miere. Stáva sa preto, že nádorová bunka sa oddelí od nádoru a svojvoľne začne prostredníctvom krvného obehu alebo lymfatického systému putovať po tele. Týmto spôsobom sa dostane na miesta vzdialené od pôvodného nádoru, kde sa môže „uchytiť“, deliť a vytvárať ďalší nádor = metastázu. Keďže všetka krv kvôli filtrácii odpadových látok prechádza cez pečeň a kvôli okysličeniu cez pľúca, práve tieto orgány fungujú takpovediac ako sitká, na ktorých sa tieto putujúce nádorové bunky zachytia. Pľúca a pečeň patria medzi časté a skoré miesta vzniku metastáz, aj keď metastáza môže vzniknúť v podstate kdekoľvek v tele. Našťastie nie každá z nádoru uvoľnená bunka vytvorí metastázu – podarí sa to len jednej z cca 10 000 buniek, ktoré sa dostanú do krvného obehu.

Diagnostika

Diagnostika

Veľmi záleží na tom, ako pokročilé je ochorenie v čase, kedy Vám ho zistili. Môže to byť veľmi skoro, v čase, keď ide o tzv. nádor „in situ“. To znamená, že nádorové bunky sú ohraničené, neprerástli cez „bariéru“ ktorá ich oddeľuje od krvného obehu, a tak neexistuje možnosť, že by niekde v tele mohli putovať „náhodné“ potenciálne metastatické bunky. V tomto prípade sa nádor chirurgicky odstráni a pacient sa považuje za vyliečeného. Ak už nádor prerástol cez bariéru, ktorá ho oddeľuje od krvného obehu, je stav o niečo závažnejší, pokiaľ sa však dá nádor celý chirurgicky odstrániť, stále je prognóza dobrá. Najzávažnejšie je, pokiaľ sa rakovinu podarí odhaliť až vtedy, keď už sú prítomné vzdialené metastázy. Pri väčšine nádorov sa ochorenie v tomto štádiu už nepovažuje za vyliečiteľné, ale aj to nie je pravidlo pre všetky diagnózy – o tomto Vás určite bližšie informuje ošetrujúci lekár. Medicína je dnes však už natoľko pokročilá, že sú dostupné rozličné metódy liečby, ktoré ovplyvňujú dĺžku života pacientov a pri niektorých diagnózach pacienti žijú aj roky.

Výber vhodnej liečby

Závažnosť, rozsah ochorenia v čase diagnózy sa určuje na základe tzv. TNM systému. T= tumor, popisuje veľkosť a vlastnosti samotného nádoru. N= noduly, myslí sa prípadné postihnutie lymfatických uzlín. M= metastáza, či sú alebo nie sú prítomné vzdialené metastázy. Prečo je dôležíté postihnutie lokálnych/prislúchajúcich lymfatických uzlín? Lymfatický systém je súčasťou imunitného systému. Imunitný systém sa skladá zo siete lymfatických ciev, lymfatických uzlín a lymfatických orgánov – slezina, detská žľaza, mandle, slezina, slepé črevo, kostná dreň. Lymfatický systém nie je tvorený uzavretým obehom. Jeho cievy začínajú „slepo“ všade v tele a zbierajú prebytočnú vodu a tuky/lymfa/, ktoré sa prefiltrovali do tkanív z krvného obehu. Rovnakou cestou sa do lymfy dostanú aj baktérie a toxíny. Lymfatické cievy sa spájajú do stále väčších ciev, aby sa napojením na dolnú dutú žilu vrátila tekutina späť do krvného obehu – v tele sa takto udržuje rovnováha. Lymfatické cievy prechádzajú cez lymfatické uzliny. V týchto sú zhromaždené lymfocyty – bunky imunitného systému a pokiaľ sa dostanú do kontaktu s cudzorodou látkou, spustia imunitnú reakciu a začnú proti „votrelcovi“ bojovať. Lymfatické cievy vedú do lymfatických uzlín podľa anatomicky daných spádových lokalít. Nádorová bunka sa z nádoru môže uvoľniť aj do lymfy, ktorá nádor „obmýva“. Lymfa je na svojej púti späť do krvi „filtrovaná“ cez lymfatické uzliny. Tieto fungujú rovnako ako pľúca a pečeň ako sitká, preto, ak sa už z nádoru začali uvoľňovať potenciálne metastatické bunky, je to prvé miesto, kde sa zachytia a začnú sa deliť. Na základe vyšetrenia lokálnych/prislúchajúcich lymfatických uzlín je teda možné povedať, či sa už ochorenia začalo alebo nezačalo šíriť ďalej do tela.

Sentinelová uzlina

S týmto pojmom sa môžete stretnúť v prípade, že u Vás bola vykonaná operácia s cieľom odstrániť celý nádor. Dôležitosť vyšetrenia, resp. stanovenia toho, či je postihnutá lymfatická uzlina už bola vysvetlená vyššie. Sentinelová uzlina je vlastne prvá uzlina, cez ktorú je filtrovaná lymfa pritekajúca z oblasti nádoru. Pokiaľ jej vyšetrením patológ nedokáže prítomnosť nádorových buniek, predpokladá sa, že nádor ešte nenadobudol potenciál šíriť sa lymfatickou cestou ďalej a nie je potrebné odstrániť všetky lymfatické uzliny v danej lokalite. Pokiaľ sa pri vyšetrení potvrdí, že sa do tejto „prvej“ uzliny už rakovinové bunky dostali, odstránia sa všetky uzliny v príslušnej lokalite s cieľom zbaviť telo všetkých dokázateľných/potenciálnych orgánov, ktoré by mohli byť rakovinou postihnuté a odkiaľ by sa teoreticky po vybratí samotného nádoru mohla rakovina šíriť ďalej do tela. Sentinelová uzlina sa určuje počas operácie – do lôžka nádoru sa vstrekne zafarbená tekutina a potom sa sledovaním jej šírenia určí, ktorá uzlina sa zafarbí prvá. Táto sa chirurgicky odstráni a pošle na vyšetrenie patológovi. Na základe ním stanoveného výsledku – či je alebo nie je napadnutá nádorovými bunkami sa potom ponechajú alebo odstránia ostatné lymfatické uzliny. Ich odstránenie je možné urobiť už počas výkonu, kedy je vyoperovaný pôvodný nádor alebo aj dodatočne.

Klinické štádiá

V rámci TNM klasifikácie sa nádor, uzlina a prítomnosť vzdialených metastáz označujú číslami priradenými k jednotlivým písmenám. Na základe takéhoto „popisu“ ochorenia potom lekár stanoví klinické štádium – I až IV. Tento systém je medzinárodný a jednotný, takže kdekoľvek na svete a bez ohľadu na to, ktorý lekár ho stanoví, by sa mal zhodovať. Predstavuje popis rozsahu choroby v čase, kedy bola diagnostikovaná. Stanovenie klinického štádia je dôležité z pohľadu rozhodnutia o ďalšej liečbe. Pre všetky nádory existujú či už medzinárodné alebo aj slovenské odporúčania, ako v danom klinickom štádiu postupovať tak, aby bola liečba pre pacienta čo najprínosnejšia. Tieto smernice sa vytvárajú na základe klinických skúšaní alebo aj retrospektívnych vyhodnotení výsledkov liečby v reálnej praxi – vznikajú teda z objektívnych pozorovaní. Popisujú, aká liečba je v príslušnom klinickom štádiu najvhodnejšia a aký potenciálny benefit či riziko pacientovi prináša. Samozrejme, ide o všeobecné odporúčania, ktoré lekár rešpektuje do tej miery, ako je možné pri liečbe konkrétneho pacienta – kedy je nutné individuálne zváženie všetkých okolností: vlastností nádoru, ale aj iné ochorenia, ktorými pacient trpí, vek, očakávania od liečby a ďalšie.

Grading

Grading nádoru stanovuje patológ počas svojho vyšetrenia. Na základe vlastností nádoru, ako napr. podobnosť s tkanivom, z ktorého vznikol, alebo rýchlosti delenia jeho buniek, či rôznych ďalších znakov vyhodnotí „agresivitu“ nádoru. Odlišnosť od TNM klasifikácie, ktorá je popisom stavu ochorenia je, že ide o popis vlastnosti samotného nádoru bez ohľadu na rozsah postihnutia organizmu. Aj tento údaj je pre ošetrujúceho lekára dôležitý pri rozhodovaní o ďalšej liečbe.

Určenie diagnózy

Podozrenie na nádorové ochorenie môže vzniknúť z rôznych príčin. Pre stanovenie diagnózy je však histologické potvrdenie – teda odobratie vzorky z nádoru alebo metastázy a jej vyšetrenie patológom nevyhnutné. Ten diagnózu stanoví na základe mikroskopického posúdenia a veľkého množstva dodatočných vyšetrení potrebných na presné stanovenie vlastností nádoru, ktoré sú dôležité z pohľadu výberu liečby pacienta. Ďalšie vyšetrenia ordinuje ošetrujúci lekár, ktorým je zväčša onkológ, ale v závislosti od diagnózy to môže byť aj iný špecialista. Sú zamerané najmä na stanovenie rozsahu ochorenia, aby bolo možné určiť správne klinické štádium a rozhodnúť o liečbe. Možnosti odobratia vzorky na vyšetrenie patológom

  • Chirurgické odstránenie celého nádoru alebo metastázy
  • endoskopia – odber vzorky nádoru prostredníctvom zavedenia „hadice“ do organizmu – napríklad do čreva, žalúdka, ale aj priedušiek.
  • punkcia – odobratie vzorky nádorových buniek pomocou vpichu „ihly“. Takéto vyšetrenie sa často vykonáva s pomocou zrakovej kontroly miesta odberu ultrazvukom alebo CT.

Zobrazovacie vyšetrenia

Slúžia najmä na stanovenie rozsahu postihnutia, teda vylúčenie alebo potvrdenie rozsevu ochorenia do vzdialených orgánov.

  • usg, ultrasonografia, ultrazvuk – orgány sa zobrazujú prostredníctvom zvukových vĺn. Je to veľmi rýchle a úplne bezpečné vyšetrenie, ktorého výsledok je dostupný okamžite. Najčastejšie sa robí usg vyšetrenie brucha, nevýhodou je, že zobrazuje najmä „celistvé“ orgány bez dutiny, ako pečeň, obličky, pancreas = podžalúdková žľaza, .... Možnosť zobrazenia dutých orgánov, ako napríklad črevo, je obmedzená.
  • rtg – rontgen
  • CT (computer tomography, počítačová tomografia) – vyšetrenie, kt. rovnako ako rontgen využíva žiarenie, vzhľadom na precíznosť vyšetrenia, kedy sa robí „fotka“ z každých niekoľko milimetrov požadovanej oblasti s väčšou záťažou žiarenia ako rtg. Výsledok zobrazenia je však neporovnateľne presnejší. Často sa toto vyšetrenie vykonáva s použitím kontrastnej látky, ktorá sa vstrekne pacientovi do žily – „fotky“sa potom robia v pravidelných intervaloch počas jej šírenia, čo umožní ešte lepšie hodnotenie získaného obrazu.
  • MRI – magnetická rezonancia. Ako napovedá aj názov, ide o vyšetrenie využívajúce magnetické pole a nie ionizujúce žiarenie (rtg žiarenie), čo je jeho veľkou výhodou. Rovnako ako pri vyšetrení pomocou CT je možné získať veľmi podrobný obraz. Neznamená to však, že by sa nemalo používať CT, ale iba MRI – každá z týchto metód je vhodná na zobrazenie iných častí tela. Hrudník, brucho, panva sa najčastejšie vyšetrujú CT, mozog a napr. kĺby pomocou MRI.
  • PET – pozitrónová emisná tomografia – toto vyšetrenie využíva tú vlastnosť nádoru, že jeho bunky sú veľmi životaschopné a majú teda veľmi rýchly „metabolizmus“. Pre svoj život potrebujú viac energie ako zdravé bunky v našom tele. Do žily sa pred vyšetrením podá rádioaktívne značená glukóza – teda cukor, ktorý nádorovým bunkám veľmi chutí. Následne sa robia „fotky“, ktoré zachytávajú žiarenie tam, kde v tele sa glukóza hromadí, keďže nádorové bunky majú tendenciu nechať si ju celú pre seba. Veľmi presne sa takto dajú určiť ložiská choroby a ich aktivita. Vyšetrenie je však obmedzené napr. tým, že veľmi „hladné“ sú aj bunky mozgu, ktorý glukózu tiež aktívne vychytáva a preto sa vždy zobrazí ako „vysvietený“ spolu s močovým mechúrom, ktorým sa táto rádioaktívna látka vylučuje.
  • scintigrafia skeletu – ide o vyšetrenie rádioaktívne značenou látkou, špecificky zamerané na vyhodnotenie postihnutia kostí rakovinou.

Onkomarkery

Onkomarkery sú látky, ktoré sú typické tým, že ich vytvárajú nádorové bunky a nie zdravé bunky v tele, alebo ak, tak iba v malom množstve. Ich hladiny sa dajú sledovať z krvi alebo moču. Onkomarkery sú rôzne pre rôzne typy nádorov. Ich hladiny sú v určitom množstve zistiteľné aj u zdravého človeka. Ani zvýšená hladina automaticky neznamená, že pacient má rakovinu, môže byť príznakom aj iných, nezhubných ochorení. Hlavným dôvodom stanovovania onkomarkerov nie je dôkaz prítomnosti alebo neprítomnosti nádoru – aj keď je výskyt niektorého markeru typický pre daný typ nádoru, nie každý nádor ho musí tvoriť. Väčší význam preto má ich sledovanie v priebehu liečby, resp. sledovania ochorenia – ak choroba reaguje na liečbu, mali by hladiny onkomarkerov klesať (možný je prechodný nárast spôsobený rozpadom veľkého množstva rakovinových buniek v začiatočných fázach liečby) naopak, pokiaľ liečba prestáva byť účinná ich nárast môže byť prvým ukazovateľom, ktorý na to upozorní.

Odpoveď na liečbu

Ako pri užívaní akejkoľvek liečby, tak aj v onkológii je potrebné zhodnotiť, aký prínos liečba pre pacienta má – keďže samotná liečba je pre organizmus pacienta náročná, má zmysel iba vtedy, ak z nej má pacient úžitok. Preto je dôležité, že existuje celosvetovo zjednotený systém hodnotenia prínosu liečby pre pacienta.

Odpoveď na liečbu stanovuje lekár na základe priameho vyšetrenia pacienta a podľa potreby ďalšími vyšetrenia, ako sú stanovenie onkomarkerov a najmä zobrazovacie vyšetrenia. Určiť, či má pacient z liečby úžitok môže byť niekedy komplikované – na niektorých miestach sa môže nádor/metastázy zmenšovať, na iných môžu naopak rásť alebo sa objavia nové ložiská=metastázy. Takéto hodnotenie sa robí najmä na základe zobrazovacích vyšetrení, platí:

  • Progresia=nárast ochorenia: ochorenie na liečbu nereaguje a ďalej rastie, je potrebná zmena liečby
  • Stabilizácia ochorenia=ochorenie je približne v rovnakom rozsahu ako pred začatím liečby. V takomto prípade záleží od zhodnotenia lekára a konkrétnej klinickej situácie, ako sa rozhodne – či bude u pacienta v liečbe pokračovať, alebo ju vymení za inú.
  • Čiastočná odpoveď (parciálna remisia)= ochorenie sa zmenšilo, ale nevymizlo úplne. Pacient má z liečby úžitok a podľa zaužívaných zvyklostí pre danú konkrétnu liečbu sa v nej môže pokračovať alebo sa preruší či ukončí až do ďalšieho nárastu ochorenia.
  • Úplná odpoveď (kompletná remisia)= zobrazovacími a ani inými vyšetreniami sa nepodarí dokázať prítomnosť ochorenia, to teda úplne vymizlo. Je to najlepší možný účinok, aký liečba mohla u pacienta mať. V závislosti od konkrétnej diagnózy sa potom odvíja ďalšia prognóza pacienta.

Liečba

Adjuvantná

- zaisťovacia liečba. Takto sa odborne nazýva liečba, ktorá sa podáva pacientovi po tom, čo mu bol chirurgicky odstránený celý nádor a zobrazovacími ani inými vyšetreniami sa vylúčilo postihnutie iných orgánov. Keďže však jednotlivé nádorové bunky mohli zostať „schované“ niekde v tele pacienta aby sa predišlo tomu, že si nájdu miesto, kde začnú rásť a vznikne z nich metastáza. S cieľom vyhubiť práve tieto bunky sa podáva adjuvantná liečba. Pacient síce musí znášať jej prípadné nežiaduce účinky, zvyšuje sa však šanca, že ochorenie sa mu už nikdy nevráti. Nie u každého pacienta, ktorý podstúpi chirurgické odstránenie nádoru je potrebné podať adjuvantnú liečbu. To, či je alebo nie je potrebná sa stanovuje podľa presného nálezu pri operácii na základe už spomínanej TNM klasifikácie, resp. klinického štádia ochorenia.

Neoadjuvantná liečba

Podáva sa ešte pred samotným operačným zákrokom. Jej cieľom je, aby sa nádor zmenšil a bolo ho možné odstrániť celý a tým zlepšiť prognózu ochorenia.

Paliatívna liečba

cieľom paliatívnej liečby nie je vyliečenie pacienta, ale predĺženie života pri zachovaní čo najvyššej kvality. Napriek výrazným pokrokom v liečbe onkologických ochorení, pri väčšine diagnóz platí, že pokiaľ je pacient v štádiu prítomných vzdialených metastáz, rakovina sa už nepovažuje za vyliečiteľnú. V mnohých prípadoch je však prežívanie dlhodobé a môžeme hovoriť aj o „chronickom“ ochorení. Paliatívna liečba teda neznamená, že by pacient dostával iba podpornú liečbu /podporná liečba je liečba, ktorá nemá za cieľ liečiť ochorenie, iba zmierniť jeho prejavy/. Pokiaľ to celková kondícia pacienta dovoľuje, je liečený aktívne s cieľom dosiahnuť čo najväčšie zmenšenie rozsahu postihnutia – čím lepšia je odpoveď pacienta na liečbu, tým dlhšie je zvyčajne prežívanie.

Línie liečby

Pokrok vo výskume rakoviny ide našťastie stále vpred. Pre väčšinu pacientov existujú rôzne možnosti liečby. V onkológii, tak ako aj pri iných diagnózach samozrejme platí, že liečba pacienta má zmysel iba vtedy, ak je jej prínos vyšší ako negatívne následky = nežiaduce účinky. Preto, ak sa potvrdí, že počas liečby došlo u pacienta k zväčšeniu rozsahu ochorenia, liečba sa ukončí a podľa možností sa začne s inou liečbou. Pri paliatívnej liečbe hovoríme o tzv. líniách liečby. Každý typ liečby, ktorý pacient začne sa označuje poradovým číslom. 1. línia liečby, keď dôjde k progresii ochorenia je táto vymenená za 2. líniu liečby – ktorá je iná, ako predchádzajúca liečba. V závislosti od konkrétnych liečiv, ktoré pacient dostáva, môže liečba pokračovať nepretržite, kým z nej pacient profituje, alebo môže byť dĺžka liečby vopred stanovená a po jej vybratí pacient liečbu ukončí a pokiaľ nepríde k nárastu ochorenia, môže byť dočasne aj bez aktívnej liečby.

Cyklus liečby

Onkologická liečba už dnes existuje nie len intravenózna /podávaná do žily/, ale aj v tabletovej forme. Liečba sa tak môže podávať v určitých časových intervaloch alebo aj kontinuálne. Pacient sa môže liečiť iba jedným liekom alebo aj kombináciou. Liečba môže vyzerať napríklad:

  • pacientovi je podaná liečba = deň 1, prípadne ešte v ďalšie dni – či už nasledujúce alebo napríklad o týždeň. Potom nasleduje obdobie bez liečby, počas ktorého liek účinkuje a tiež je to čas potrebný na zotavenie organizmu z prípadných vedľajších účinkov. Medzi podaniami liečby môže byť pacient doma. Celý tento postup sa nazýva liečebný cyklus – zväčša trvá 14,21 alebo 28 dní. Keď je pacientovi opäť podaná liečba a celý postup sa opakuje – hovoríme o 2. cykle aťď... (ako už bolo spomínané, pri niektorých typoch liečby je vopred stanovené, že pokiaľ bude pacient z liečby mať úžitok, absolvuje napr. 6 cyklov – čím dosiahne maximálnu možnú dávku, ktorou môže byť danou liečbou liečený (či už je to pre toxicitu liečby alebo bolo dokázané, že vyšší počet cyklov nepriniesol pacientovi ďalší benefit), pri inej liečbe sa táto môže podávať bez prestávky, pokiaľ z nej má pacient úžitok.
  • liečba môže byť kombinovaná aj tak, že niektoré lieky sú podávané infúziou a niektoré v tabletkách. Jeden liek môže byť podávaný iba v určité dni cyklu a iný nepretržite.

Štatistika

Incidencia

počet novovzniknutých ochorení počas určitého obdobia (najčastejšie 1 kalendány rok) a prepočítava sa na určitý počet osôb, ktorý je v riziku vzniku ochorenia (1000, 10 000, 100 000).

Príklad: rakovina ženských pohlavných orgánov, kde za rizikovú skupinu považujeme iba ženy. Incidencia môže stúpať jednak z dôvodov skutočne narastajúceho počtu novovzniknutých ochorení, ale napríklad aj z dôvodu zmien v diagnostike ochorenia, zmien v klasifikácii ochorenia alebo aj z dôvodu zmien v rozložení rizikovej skupiny

Prevalencia

počet ľudí so sledovaným ochorením v sledovanej populácii v určitom okamihu.

Prevalencia sa môže meniť z dôvodu zmenenej incidencie (pribúdianie/klesanie), zmenou diangostiky a klasifikácie ochorenia, ale aj z dôvodu zmeny v trvaní choroby – dlhšie/kratšie prežívanie na danú chorobu ovplyvní prevalenciu.

Rozdiel medzi prevelenciou a incidenciou

Incidencia berie do úvahy len nové prípady ochorenia (napríklad za 1 rok), zatiaľ čo prevalencia všetkých chorých na dané ochorenie v danom čase (napríklad v danom roku, každých 5 rokov..). Incidencia porovnáva novovzniknuté ochorenie k skupine ľudí v riziku vzniku choroby, pri prevalencii sa berie celá populácia.

Morbidita

Vyjadruje buď incidenciu alebo prevalenciu ochorenia v populácii, vyjadruje sa najčastejšie percentom ako pomer chorých ľudí voči počtu všetkých ľudí (zdravých, chorých s iným ochorením).

Mortalita

Udáva počet zomretých ľudí z určitej skupiny za určité časové obdobie. (najčastejšie za 1 kalendárny rok a vyjadruje sa v percentách).

Prežívanie pacienta s onkologickým ochorením

vyjadrujeme ho v rokoch (5-ročné prežívanie, 10-ročné..), ako dlho prežívajú pacienti od stanovenia diagnózy (ide o štatistický údaj, každý pacient je jedinečný, ako aj každé ochorenie)

Pracoviská a odborníci

Onkologické pracoviská

Onkologické pracoviská

Mapa s vyznačenými onkologickými pracoviskami, rádiológiami a paliatívnymi pracoviskami

Pozrieť mapu

Paliatívna starostlivosť

Paliatívna starostlivosť

Zoznam pracovísk paliatívnej starostlivosti v príslušných krajoch spolu s kontakom na zodpovedné osoby.

Zistiť viac

Pacientske združenia

Pacientske združenia

Popis a kontakt na špecializované pacientske združenia, na ktoré sa môžete obrátiť so špecifickými otázkami.

Pozrieť zoznam

Informačný portál onkologických pacientov

Dôveryhodné informácie medzinárodných onkologických organizácií, overené a upravené našimi odborníkmi.

Viac
Adresa

Nezábudková 812/52,
821 01 Bratislava

OZ Onkoinfo

IČ: 52 93 25 80
DIČ:212 086 7199

Copyright ©2019 Občianske združenie Onkoinfo. Všetky práva vyhradené