„Máte rakovinu.” To sú slová, ktoré by nikto z nás neprivítal s nadšením. Diagnóza rakoviny je zvyčajne nečakanou a šokujúcou správou. Hoci sa onkologické ochorenie vyskytuje častejšie u starších ľudí, nevyhýba sa ani deťom, či ľuďom v najproduktívnejšom období života. Emocionálny dopad diagnózy sa teda môže rôzniť aj v závislosti od veku pacienta. Napr. pre 20-ročného človeka, ktorý je sústredený na štúdium alebo novú prácu, prináša nádorové ochorenie a jeho liečba celkom iné životné zmeny ako pre toho, kto je svojím vekom v poslednej etape života. Citová reakcia na vážnu diagnózu je teda výsostne individuálna a býva podmienená aj tým, ako daný človek zvyčajne reaguje na iné stresy v živote a akú má okolo seba oporu vo svojej rodine a blízkych.

Samozrejme, onkologická diagnóza sa nedá veľmi porovnávať s inými, bežne stresujúcimi situáciami v živote. Navyše, na rozdiel od iných ochorení, rakovina často prináša neistotu a strach, ktorý sa niekedy natrvalo usadí v podvedomí pacienta. Strach sa môže meniť z počiatočnej obavy o život na neskoršiu úzkosť z návratu ochorenia, aj keď bolo pacientovi povedané, že je vyliečený.

Vo väčšine prípadov sa ľudia, napriek počiatočným ťažkostiam, dokážu primerane vyrovnať s diagnózou a následkami ochorenia a liečby. Pocity úzkosti a smútku sú bežné a mnohí pacienti ich prežívajú opakovane v rôznych podobách: pred liečbou, počas liečby a po jej ukončení. Tieto emócie sa časom vytratia alebo aspoň oslabnú, ale niekedy sa naopak zintenzívnia a trvajú príliš dlho (napr. viac ako niekoľko týždňov). V takýchto prípadoch je pomoc psychológa alebo psychiatra úplne oprávnená a neraz nevyhnutná na to, aby sa človek cítil lepšie. Neliečená depresia alebo intenzívna úzkosť môžu mať negatívny dopad nielen na psychiku pacienta, ale aj na jeho fyzický stav a toleranciu liečby (napr. keď depresia prispieva k zhoršenému príjmu potravy a strate energie, dávka chemoterapie sa prípadne bude musieť znížiť, čím sa môže oslabiť aj celkový efekt liečby). Je múdre a správne vyhľadať pomoc, keď človek duševne trpí.

Z psychologického hľadiska môžeme rozlíšiť 4 štádiá adaptácie na vážne ochorenie (Nichols, 1985), medzi ktoré rakovina bezpochyby patrí. Niektoré z týchto štádií sa môžu objaviť simultánne alebo v inom poradí, ako tu popisujeme. Samozrejme, existujú nekonečné variácie týchto reakcií a v žiadnom prípade nechceme povedať, že by sa každý pacient musel presne vtesnať do ich popisu. Je užitočné porozumieť aspoň v základných rysoch tomu, čo sa s pacientom vnútorne deje, úprimne pomenovať problémy a hľadať východiská, ako mu pomôcť.

4 Štádiá adaptácie

Krízové štádium

Nečakaná diagnóza vyvoláva pocit náhlej krízy pre pacienta, rodinu a blízkych priateľov. Popieranie diagnózy v tomto štádiu nie je nezvyčajné a môže sa striedať s intenzívnymi pocitmi strachu, viny, zlosti a smútku. Niekedy sa naopak pacient môže zdať takmer ľahostajný k svojej situácii. Ak však napriek tomu naďalej nasleduje odporúčania lekára na vyšetrenia a liečbu, nie je nevyhnutné s odopieraním reality neustále bojovať a pacientovi dohovárať. Niektorí pacienti potrebujú viac času na spracovanie diagnózy a trvá dlhšie, kým sa zaktivizujú v tejto novej a náročnej životnej situácii.

Prechodné štádium

Popieranie reality rakoviny môžu vystriedať pocity viny, hnevu, sebaľútosti a úzkosti. Pacienti často premýšľajú nad minulosťou a niekedy hľadajú “príčiny” svojho ochorenia vo svojich predošlých skutkoch, prípadne nadobudnú presvedčenie, že rakovina je “trestom” za skutočné alebo pomyselné “hriechy”. Depresia, myšlienky na samovraždu alebo hádky s blízkymi nie sú nič výnimočné. Smútok zo straty zdravia, práce, bezstarostnosti života, obľúbených aktivít či zabehaného chodu domácnosti a rodiny je pochopiteľný a trvá istý čas, kým človek novú skutočnosť príjme.

Štádium akceptácie

Pacient si začína uvedomovať a prijímať realitu svojho ochorenia a jeho následkov. Niektorí z nich zaujmú “bojovný” prístup, keď vnímajú svoje ochorenie ako niečo, čo musia “poraziť”, nad čím chcú “zvíťaziť”. Pre iných je toto obdobie príležitosťou na prehodnotenie svojho života a osobných hodnôt. Necítia sa ako “obeť” a hľadajú uspokojenie a zmysel v pomoci iným. Dochádza k uvedomeniu, že aj náročné životné situácie prinášajú obohatenie. Pacienti pociťujú vďaku za pomoc, ktorú dostali a intenzívnejšie vnímajú krásu a hĺbku života. Akceptácia ide často ruka v ruke s prijatím toho, čo človek kvôli ochoreniu stratil (napr. energiu, vzhľad, prácu, nezávislosť).

Štádium prípravy

Pre mnohých pacientov je nádorové ochorenie plne liečiteľné a riziko návratu minimálne. Avšak niekedy ochorenie postupuje, alebo sa po čase vráti v podobe vzdialených metastáz. U pacientov, ktorých ochorenie dospelo do nevyliečiteľného štádia a zároveň sa vyčerpali všetky liečebné postupy, nastáva fáza, keď sa blíži neodvratný koniec života. Vtedy hovoríme o tzv. štádiu prípravy. Toto štádium môže priniesť strach zo závislosti na pomoci iných alebo potrebu postarať sa o nedokončené, neuzavreté záležitosti, či už finančné alebo vzťahové. Zachovanie nádeje a zmysluplnosti napriek stratám a utrpeniu, je v tomto štádiu kľúčové a často si vyžaduje prehodnotenie vlastných síl a priorít.

Ako pomôcť sebe a blízkym

Zdravá adaptácia znamená sústredenie síl na to, čo je reálne možné mať pod kontrolou, aj keď sa niekedy zdá, že sa z kontroly všetko vymyká. Aj v tej najbeznádejnejšej situácii si však človek môže zachovať prinajmenšom kontrolu nad tým, ako sa k danej realite postaví, ako sa zachová.

Za každých okolností máme možnosť prevziať zodpovednosť za svoje zdravie. Každý pacient má nárok na informácie o svojom ochorení, liečbe a prognóze. Niekedy je informácií naraz príliš veľa a je užitočné ich zapisovať. Návšteva lekára totiž prináša podvedomú úzkosť, ktorá nám bráni v tom, aby sme sa sústredili a pamätali si všetko, čo si vypočujeme. Niekedy pomôže vopred si pripraviť 2 – 3 najdôležitejšie otázky, ktoré by sme chceli lekárke/lekárovi položiť. Mať pri sebe blízkeho človeka (napr. partnera alebo blízkeho priateľa), ktorý nám počas návštevy lekára pomôže s poznámkami a vysvetleniami, môže byť tiež veľmi nápomocné.

Úprimnosť k sebe samému a blízkym umožňuje vyjadrenie negatívnych pocitov, ktorých prijatie ako niečoho, čo je za daných okolností normálne, môže uľahčiť ich váhu a negatívny dopad. Až keď uznáme pocity smútku, strachu alebo hnevu, môžeme aktívne premýšľať o tom, ako s týmito pocitmi naložíme a aký k nim zaujmeme postoj. Tieto emócie sú väčšinou prechodné a ak im nedovolíme, aby ovládali naše správanie, môžeme si zachovať sebaúctu a rešpekt pre tých okolo nás.

Otvorená komunikácia s blízkymi je nevyhnutná z praktických aj citových dôvodov. Niekedy stačí, keď pacient/pacientka požiada o konkrétnu pomoc – blízkym sa tak uľaví, pretože aspoň vedia, ako môžu byť nápomocní.

Podpora môže mať podobu čohokoľvek – pomoc s domácimi prácami, varením alebo s deťmi. Posilňujúci môže byť aj “obyčajný” rozhovor, počas ktorého sa nemusíme zhovárať o chorobe, ale o celkom iných, bežných radostiach či starostiach, ktoré život neprestáva prinášať. Okolie by malo akceptovať želanie pacienta, do akej miery chce komunikovať o ochorení. Ak si nepraje rozprávať, možno ho podporiť aj mlčanlivou prítomnosťou alebo zmeniť tému konverzácie. Ak má pacient naopak potrebu úprimne pomenovať svoje vnútorné pocity, stačí ho vypočuť a nenútiť ho do sileného optimizmu. Vyjadrenie opory a pochopenia môže byť neoceniteľným balzamom na dušu vo chvíľach citového utrpenia: „Chápem, že to vôbec nemáš ľahké. Myslím na teba a som tu pre teba, keď ma budeš potrebovať.“ Nie je hanbou pomenovať neistotu: „Neviem, ako by som ti mohla/mohol pomôcť“.

Zostať verný vlastným duchovným hodnotám, nech sa deje čokoľvek, nám umožňuje nájsť ten správny smer v každej situácii. Náš hodnotový systém funguje ako ručička kompasu, ktorý nás vždy usmerní a pripomenie, čo je pre nás dôležité. Rebríček duchovných hodnôt je výsostne individuálny, no pre mnohých ľudí sú to práve vzťahy s blízkymi, ktoré sú zdrojom zmysluplnosti a nádeje, nech je situácia akokoľvek ťažká a bolestná. Ľudská schopnosť prijať realitu vážneho ochorenia bez toho, aby človek stratil nádej a lásku k životu, je neprekonateľná.