Lekári a ďalší zdravotnícki pracovníci sú povinní správať sa k pacientovi korektne, s pochopením, s rešpektovaním intimity a trpezlivosťou. Nesmú sa znížiť k hrubému alebo nemravnému konaniu. Pacienta majú vnímať ako rovnocenného partnera so všetkými občianskymi právami i povinnosťami vrátane zodpovednosti za svoje zdravie. Tieto povinnosti lekárom a ďalším zdravotníckym pracovníkom ukladá priamo zákon.

Na druhej strane, ani pacient si voči lekárovi či inému zdravotníkovi nemôže dovoliť akékoľvek správanie. Zdravotnícky pracovník má pri výkone svojho povolania postavenie chránenej osoby, čo znamená, že sa trestné činy voči nemu posudzujú prísnejšie, ak ku nim došlo v súvislosti s výkonom jeho povolania. Trestným činom pritom môže byť nielen fyzický útok, ale aj ohováranie alebo nebezpečné vyhrážanie, t. j. vyhrážanie sa spôsobom, ktorý by v zdravotníkovi mohol vzbudiť obavu o život a zdravie seba alebo blízkej osoby. Útoky a vyhrážky, ktoré nemajú intenzitu trestného činu, môžu byť priestupkom, za ktorý môže byť v priestupkovom konaní uložená pokuta.

Základom vzťahu lekára a pacienta je jeho dôvernosť. Lekár (ale aj zdravotná sestra či iný zdravotnícky pracovník) by mal zachovávať mlčanlivosť o všetkom, čo súvisí s pacientovým zdravotným stavom a jeho liečbou. Pokiaľ si to pacient výslovne neželal, nesmie takéto informácie poskytovať ani jeho najbližším príbuzným. Počas hospitalizácie by lekári ani iní zdravotníci nemali diskutovať pacientov zdravotný stav pred inými pacientami (napr. počas vizity na izbe).

Súhlas s liečbou

Pacient má právo dozvedieť sa od svojho lekára všetky informácie potrebné na to, aby sa mohol rozhodnúť, či s určitým postupom pri vyšetrení alebo liečbe súhlasí.

Lekár má pacienta informovať najmä o:

• stanovenej diagnóze – akým ochorením pacient trpí, aké sú jeho príznaky, aký priebeh ochorenia možno očakávať,
• jednotlivých možnostiach liečby ochorenia, prínose jednotlivých druhov liečby, ich vedľajších účinkoch a ako sú tieto vedľajšie účinky zvládnuteľné,
• rizikách “neliečenia sa“ v prípade, že pacient určitú liečbu odmieta.

Poučenie má byť poskytnuté zrozumiteľne, ohľaduplne, bez nátlaku, s možnosťou a dostatočným časom slobodne sa rozhodnúť. Pri poskytovaní dostatočného času na rozhodnutie je potrebné brať do úvahy aj to, že je spravidla v záujme pacienta začať s liečbou čo najskôr. Bez ohľadu na pracovné vyťaženie lekára a počet ďalších pacientov čakajúcich na vyšetrenie, má pacient právo na všetky informácie, ktoré potrebuje, aby sa mohol liečiť.

Ak si pacient nepraje byť informovaný o svojim ochorení a možnostiach jeho liečby vôbec alebo sčasti, má právo odmietnuť poučenie. Aj takýto pacient bude liečený, nebude však o svojej liečbe informovaný, pokiaľ nezmení názor a nebude si takéto informácie priať.

Výsledkom takejto komunikácie medzi pacientom a lekárom je informovaný súhlas. Informovaným súhlasom dáva pacient najavo, že sa na základe dôkladného poučenia o všetkých možnostiach liečby rozhodol liečiť určitým spôsobom. Pacient musí porozumieť čo je cieľom jednotlivých liečebných alternatív, čo od nich môže reálne očakávať, aké nežiadúce účinky s nimi môžu byť spojené a ako ich možno zvládnuť. Ak pacient nemal k dispozícii všetky informácie, informovaný súhlas je neplatný. Zdravotná starostlivosť sa poskytuje nezákonne. Informovaný súhlas má veľký význam aj z hľadiska obrany lekára pri prípadnej neskoršej sťažnosti pacienta. Udelenie informovaného súhlasu preto nesmie byť iba formalitou.

Pacient má vždy právo odmietnuť určitý liek, podstúpiť nejakú procedúru, či ukončiť celú liečbu. V prípade, ak sa liečiť nechce alebo nemôže, mal by to oznámiť lekárovi. Ten má pacienta poučiť o rizikách takéhoto postoja, a toto poučenie pacient podpíše (tzv. reverz). Lekár nesmie informovať príbuzných pacienta o pacientovom rozhodnutí odmietnuť liečbu, pokiaľ si to pacient sám neželá.

Liečebný režim

Pokiaľ pacient na základe poučenia lekára vyjadril svoj súhlas s tým, že sa bude liečiť určitým spôsobom, mal by svoje rozhodnutie dodržať. Mieru, v akej konanie pacienta v procese liečby zodpovedá pokynom lekára vyjadruje pojem adherencia k liečbe. Čím je adherencia väčšia, tým má liečba väčšie vyhliadky na úspech.

Liečebný režim je životospráva osoby na podporu liečby, ktorú určuje ošetrujúci lekár. Dodržiavanie liečebného režimu napríklad znamená, že pacient užíva predpísané lieky, zachováva kľudový režim a oddych na lôžku, vystríha sa všetkého, čo by mohlo nepriaznivo pôsobiť na liečenie a dostaví sa v určený deň na vyšetrenie.

Nedodržiavanie liečebného režimu môže mať viaceré nepríjemné dôsledky. Zdravotná poisťovňa si voči pacientovi môže nárokovať uhradenie nákladov, ktoré vynaložila na lieky, zdravotnícke pomôcky alebo dietetické potraviny, ak mu boli preukázateľne poskytnuté v dôsledku porušenia liečebného režimu. Lekár je povinný oznámiť poisťovni, že pacientovi poskytol zdravotnú starostlivosť v súvislosti s porušením liečebného režimu.

Pokiaľ je pacient práceneschopný, dodržiavanie liečebného režimu kontroluje Sociálna poisťovňa, aj jeho zamestnávateľ. Porušenie liečebného režimu môže byť vyhodnotené ako porušenie pracovnej disciplíny, čo by teoreticky mohlo mať za následok aj skončenie pracovného pomeru. Sociálna poisťovňa zas môže pacientovi pozastaviť vyplácanie nemocenských dávok, a to až na dobu 30 dní. Nedodržiavanie liečebného režimu neovplyvňuje iné dávky sociálneho zabezpečenia, napr. invalidný dôchodok.

Liečba bez súhlasu pacienta

Bez súhlasu možno pacienta liečiť iba výnimočne, ak je bezprostredne ohrozený život a zdravie pacienta a jeho súhlas nie je možné získať (napríklad je v bezvedomí), v prípade ochranného liečenia uloženého súdom (napríklad ochranné protialkoholické liečenie) a pri tzv. nútenej hospitalizácii, ak ide o pacienta, ktorý šíri prenosnú chorobu, alebo v dôsledku duševnej choroby ohrozuje seba alebo svoje okolie.

Hospitalizácia pacienta proti jeho súhlasu má svoje pravidlá. Zariadenie je povinné prevzatie osoby do ústavnej starostlivosti oznámiť do 24 hodín súdu, ktorý rozhodne o zákonnosti dôvodov prevzatia do ústavnej starostlivosti. Do rozhodnutia súdu možno vykonávať len také zdravotné výkony, ktoré sú nevyhnutné na záchranu života a zdravia osoby alebo na zabezpečenie jej okolia. Súd postupuje tak, že sa oboznámi s názorom ošetrujúceho lekára, prípadne ďalších osôb, ktoré môžu objasniť stav veci, a so zdravotnou dokumentáciou a vypočuje samotného pacienta. O prípustnosti prevzatia do zdravotníckeho zariadenia musí súd rozhodnúť do piatich dní odkedy k hospitalizácii došlo. Následne súd rozhoduje o tom, či osoba môže byť ďalej držaná v zdravotníckom zariadení. V rámci tohto konania sa nespolieha iba na stanovisko ošetrujúceho lekára a zdravotnú dokumentáciu, ale vypočuje si aj nezávislého odborníka – znalca. O prípustnosti držania v zariadení súd rozhodne do troch mesiacov. Pokiaľ hospitalizácia trvá dlhšie ako rok, súd jej dôvodnosť opätovne prehodnotí.

Vo všetkých ostatných prípadoch nie je možné, aby bol človek hospitalizovaný proti svojej vôli. Zdravotnícke zariadenie musí prepustiť osobu na jej vlastnú žiadosť, alebo na žiadosť jej zákonného zástupcu, ak napriek náležitému poučeniu odmieta ústavnú starostlivosť.

V prípade, že rodič (alebo iný zákonný zástupca) odmieta, aby jeho dieťa bolo liečené, a to buď vôbec alebo určitým spôsobom, zdravotnícke zariadenie sa môže obrátiť na súd. Do rozhodnutia súdu môže dieťaťu poskytovať iba zdravotnú starostlivosť nevyhnutnú na záchranu života.

Skutočnosť, že zdravotnú starostlivosť možno až na výnimky poskytovať len so súhlasom pacienta však neznamená, že lekár je povinný liečiť pacienta akýmkoľvek spôsobom, ktorý si pacient zvolí. Tak ako pacient môže kedykoľvek odmietnuť liečbu, ktorú si nepraje a podpísať reverz, aj lekár môže odmietnuť poskytovať zdravotnú starostlivosť, ktorú považuje za bezúčelnú alebo škodlivú. V prípade, ak pacient požaduje liečbu, ktorá odporuje správnej klinickej praxi, lekár je povinný takúto požiadavku odmietnuť.